Tiene medzi svetmi ©
27. 1. 2021
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz 1-65327045 autor alexannabuts"
a vzťahujú sa naň autorské práva.
Úpenlivý plač a prosby jej drásali uši. Znervózňovali ju. Nedokázala sa sústrediť a zaostriť pohľad, aby zistila, kto to tak veľmi stoná, kričí a plače. Už dávno otupela. Bola slepá a hluchá. Stratila pojem o čase.
Jej duša uzavretá kdesi ďaleko nič nevnímala v snahe uchrániť sa pred šialenstvom. Niekto ju hrubo uchopil a prinútil vstať. Tie studené ruky... biele... pochmúrne... studené ruky, čo jej už tak dlho ubližovali.
Zachvela sa strachom. Vedela, že o chvíľu príde bolesť. Prišla. Náhla, ohromujúca, vybuchujúca hlboko v hlave. Nebránila sa, bolo to tak lepšie. Tma a chlad ju ovanuli, vzali do svojej milosrdnej náruče.
Ako po tisíci krát, zase precitla na bolesť. Drásajúca, nepríčetnosť spôsobujúca bolesť. Nedokázala otvoriť oči. Nechcela ho vidieť, ani cítiť jeho pach i biele studené ruky. Neplakala, ani neprosila. Nerozprávala, ani nestonala. Nikdy. Pochovala všetky zvuky vo vnútri, kdesi hlboko samej-seba. Preto je ešte nažive. Pretože neplakala a neprosila. Tomu chorému človeku to imponovalo, alebo ho to desilo. Netušila, čo z toho, ale vedela, že práve preto ešte žije. Avšak tiež vedela, že toto už dlho nevydrží. Jej čas a príčetnosť sa blížili ku koncu.
Niečo teplé jej stekalo po tvári. Bolesť neutíchala, ale tentokrát bolo niečo inak. Nepočula jeho zrýchlený dych, necítila odporný, žalúdok dvíhajúci pach potu, ani sa jej nedotýkali studené, biele ruky.
Prinútila telo po-otvoriť oči. Obraz sa zahmlil a celkom rozmazal, ale niekto ležal blízko nej. Kúsok ďalej ešte niekto ďalší. Sedela na studenom betóne, opretá o chladivý múr. Svetlo matne blikotalo. Niečo bolo naozaj inak. Svetlo bolo vždy jasne biele, neónové. Musí sa sústrediť. Vedľa nej ležali nejakí ľudia a po pravici stálo auto a ďalšie... celá rada áut. Garáže. Čo robí v garáži, ako sa sem dostala?
Nemohla si spomenúť, pretože ju trýznila neznesiteľná bolesť hlavy. Bola tu sama... sama a nehybné telá. Pokúsila sa zvolať, ale hlas neposlúchol. Z hrdla sa vydral nezrozumiteľný chrapot, ktorý prešiel do šepotu. Zabudla ako znie jej hlas. Ten šepot v nej rezonoval a privolal ďalšiu pálčivú bolesť, kdesi hlboko v lebke.
Ani nevedela ako nahmatala na zemi prázdnu, vínovú fľašu, ktorá sa tu povaľovala. Pud sebazáchovy ju k čomusi vyzýval. Ledva fľašu dokázala zodvihnúť. Zo všetkých síl, čo jej ostali udrela po aute, ktoré stálo poblíž. Nemala to robiť, príde trest. Strach jej zovrel útroby. Trafila svetlo. Trieštivý zvuk skla a alarm, ktorý začal vrieskať prizval ďalšiu cunami bolesti aj nevoľnosti. Zovrela hlavu do dlaní a tak zotrvala. Zmierňovalo to bolesť, únavu i nutkanie všetko vzdať. Iba sa položiť na zem, jednoducho zavrieť oči a viac ich neotvoriť. Bola smrteľne vyčerpaná, už jej nezostali žiadne sily bojovať.
Vysielačka zapraskala. „Viacnásobná vražda na Soblehovej ulici, v podzemných garážach.“
„Sme blízko, ideme tam.“ Ohlásil sa poručík Sandrew.
„Podozrivá je stále na mieste činu, je to žena.“
„Rukojemníci?“
„Nie, ale sama seba ohrozuje nožom. Je tam päť obetí.“
„Nech zásahovka počká na nás. O dve minúty sme tam.“
„Rozumiem.“ Prerušili spojenie.
„Zase nejaké indivíduum, ktorému poriadne preplo.“ Skonštatoval druhý detektív.
„Ktovie načo čaká.“
„Asi nejaký odkaz. Títo choromyseľní čudáci majú vždy nejaký odkaz. Potrebujeme ju udržať pri živote, aby sme zistili motív tých vrážd. Cvokári si zgustnú.“
Svetla, sirény a krik. Zase krik, už zase niekto kričal. Spôsobovalo jej to nevýslovné trápenie. Zhluky bolesti sa prevaľovali vo vlnách. Odznievali a zase prichádzali, ale nesmela stonať. Stonať je zlé, znamenalo to zlo... zlo a ešte väčšiu bolesť. Sediac na zemi sa schúlila. Sklonila hlavu ešte nižšie a zovrela ju do dlaní. Čím menej sa hýbe, tým menej to bolí. Prestane to, vždy to prestane. Najhoršie sú prvé hodiny, potom je to stále lepšie a lepšie. Stačí vydržať prvé hodiny.
„Čo máme?“ Poručík zisťoval prvé informácie.
„Iba tam sedí, obkolesená mŕtvolami. Nehýbe sa. Iba schúlená sedí a drží ten nôž pri tvári. Zle to vidieť, pretože jej vlasy zahaľujú tvár. Zatiaľ sme nič nepodnikli. Čakali sme na vás. Predpokladám, žeby sme ju potrebovali živú.“
„Múdre, pohovorím si s ňou. Cvokára ste už privolali?“
„Je na ceste.“
„Dobre, idem k nej.“
„Slečna, som poručík Sandrew, poviete mi, čo sa deje?“ začal príjemným, tichým hlasom smerom k sediacej žene. Očami preletel po spúšti okolo nej. Päť obetí. Tri ženy, dvaja muži. Po chrbte mu prešiel mráz. Zavraždení rovnakým spôsobom. Každému z hlavy trčal lovecký nôž. Zamračil sa. Nevidel na ňu dobre v prítmí garáže, ale bola útla. Nato, aby niekomu vrazila nôž do lebky až po rukoväť, nemohla mať silu. A nemohla ich sem doniesť, ani privliecť. Bola drobná. Buď jej niekto pomáhal, alebo niečo nesúhlasilo.
Príjemný, tichý hlas ju prekvapil. Pohladil jej rozcitlivené nervy.
„Nechcete sa so mnou rozprávať? Myslel som, že tu čakáte práve preto.“ Presvedčivo naliehal.
„Ho... voriť?“ prekvapená šepla.
„Samozrejme. Poviete mi, aký ste mali deň slečna?“
„Veľmi... ma bolí hlava.“ Zašepkala nesmelo, namiesto odpovede na otázku.
„Pomôžeme vám. Stačí ak odložíte ten nôž. Privolali sme lekára, pomôže vám.“
„Ne... nemám nôž, iba ma veľ... mi bolí hlava.“ Hlesla.
„Pôjdem k vám a podáte mi ho, áno? My vám pomôžeme, len pokojne. Doteraz nám to šlo výborné. Smiem ísť k vám?“
„Ja... neviem, či smiete... a... ale neublížite mi?“ Niečo v jej hlase mu stislo srdce.
„Neublížim vám. Títo ľudia vám ublížili?“
„Nie... oni nie.“ Zastonala.
„Ako sa voláte slečna.“
„Ja... som... ja... nemôžem si, ja som asi za... budla.“ Zvolala a v hlase zaznela panika.
„Len pokojne. Zistíme kto ste, áno? Spoločne. Smiem k vám pristúpiť? Pôjdem pomaly k vám. Neublížim vám, sľubujem. Len mi dôverujte a spustite ten nôž. Pozrite sa na mňa.“ Ticho jej dohováral, ale hlavu nezodvihla.
„Pozrite sa na mňa, slečna.“ Úpenlivo trval na svojom. Vedela, že to zase bude bolieť, ale jeho melodický, pekne sfarbený hlas, znel tak naliehavo. Nemohla mu nevyhovieť. Pomohla si rukami, pretože vedela, že hlavu sama nezodvihne.
Dievča, veľmi mladé dievča opatrne zodvihlo hlavu. Vyšetrovateľ skamenel údesom. V garáži sa hrobové ticho dalo krájať. Všetci nechápavo civeli na ženu. Považovali ju za masovú vrahyňu s nožom v ruke, ktorý si držala pri tvári. Pomaly k nej pristupovali, neveriac tomu, čo vidia. Nebola to žena, ale dievča ešte dieťa. Tvár zalievala krv a v prostriedku čela trčal nôž. V hlave mala podobne ako ostatné obete, zabodnutú loveckú dýku až po rukoväť. Bolo nemožné, aby vôbec žila. Ona žila a komunikovala s nimi. Nebola vrah. Bola obeťou. Obeťou, ktorá prežila desivé, brutálne vyčíňanie narušenca.
„Kristepane, doktora!“ zreval poručík ako sa spamätal. Zovrela si rukami hlavu.
„Nekričte prosím, veľmi ma bolí hlava,“ zakvílila plačlivo. Priskočil k nej.
„Pomôžem vám, opatrne, ste zranená. Pomaličky, áno? Nehýbte sa o chvíľu je tu lekár.“ Podala sa tým príjemné teplým rukám. Jemne ju pohladil po ramene.
„Už je... po vše...všetkom, však?“ pochopila.
„Áno... už je po všetkom. Už bude dobre, ste v bezpečí. Už vám nikto neublíži, postarám sa o to. Len to prosím vydržte. Vydržali ste až sem, nevzdávajte to.“ Úpenlivo, ale dôrazne šepkal.
„Veľmi... vám chcem ve... riť.“ Zašepkala a po tvári sa jej rozkotúľali slzy, pretože si konečne uvedomila, že peklo skončilo.
„Odstúpte prosím, postaráme sa o ňu!“ pribehli záchranári.
„Môže mi niekto vysvetliť načo ste čakali?! Prečo nebola okamžite prevezená do nemocnice?!“ zreval kapitán.
„Privolaný strážnik ju omylom považoval za vraha. Má dlhé tmavé vlasy, splývali do tváre. Vyzeralo to, akoby si držala nôž pri tvári.“ Vysvetľoval poručík.
„Ježiši, prežiť takéto niečo, je temer nemožné. Čo hovoria doktori, akú má prognózu?“
„No, je na operačke. Zatiaľ žije, bojovníčka. Avšak, keď odstránia ten nôž, čo určitým spôsobom vytváral tlak a tým zadržiaval krvácanie... predpokladá sa masívne krvácanie do mozgu. Nemá veľké šance. Ak to aj prežije, nebude v poriadku. Už v tej garáži si nemohla spomenúť na svoje meno. Môže mať kompletnú amnéziu, môže oslepnúť, ochrnúť, ohluchnúť, či onemieť. Navyše má mnohonásobné zranenia po celom tele, staršie i novšie. Dehydratácia a vyhladovanie všetko ešte viac komplikujú. Zrejme bola väznená a mučená dlhšiu dobu.“
„Ako svedok je nepoužiteľná. Ak aj náhodou prežije a ako zázrakom by nemala následky zranení... bude psychický tak na dne, že nebude schopná vypovedať.“ Do rozhovoru sa primiešal súdny psychiater. Kapitán sa zamračil.
„Čo vieme o jej identite, o identitách ostatných obetí?“
„Prvá obeť Alison Trensiová, vek 44, zmizla pred týždňom z práce. V Gardenwille. Odišla na obedňajšiu prestávku a nevrátila sa. Jej zmiznutie nahlásila kolegyňa. Nemá rodinu. Druhá obeť Jasmin Ternollová, vek 44, bezdetná, vydatá. Zmizla pred týždňom z Jaskarientu. Keď sa nevrátila zo supermarketu, manžel ju začal hľadať. Auto sa našlo na parkovisku pred predajňou. Žiadne stopy zápasu. Larissa Parková vek 44, zmizla pred týždňom z Brunselsu. Nevrátila sa zo zábavy, nahlásila ju matky. Ďalšie obete, muži Patrik Henson a Tom Sewnik, obaja vek 44. Jeden automechanik, druhý stavebný inžinier. Nevrátili sa z práce. Zmiznutie nahlásili manželky. Zmizli pred týždňom podobne ako tie ženy. Z Barklonu a Sustania.“
„Takže vek obetí je 44. Okrem našej malej, žijúcej neznámej. To bude mať veľký význam. Aj miesta pobytu a uloženie obetí. Uvažoval som, že ak spojím miesta zmiznutí pomyselnými čiarami dostanem pentagram. Uloženie obetí tiež spojením osi vytvára pentagram.“ Poručík stal pri mape a rýchle pospájal miesta fixkou. Podobne vykonal aj na fotografií miesta činu.“
„Súhlasím s Bastienom, má to rituálny podtext. Navyše majstrovské číslo 44. Ľudia zaberajúci sa mystikou a numerológiou, mu prikladajú veľký význam. Majstrovské čísla majú pre nich osobitný význam. Ide o dvojciferné čísla s rovnakými číslicami (11, 22, 33, …), zdvojené sú aj vibrácie týchto majstrovských čísel. Podľa tejto teórie čísla 11, 22, 33 a 44 v sebe zahŕňajú vysoký potenciál a majú výnimočný energický náboj. Napríklad číslo 44, je posvätná vibrácia, označovaná ako Atlantská čistota. Je to číslo absolútneho vyrovnania protikladov a nekonečna. Ponúka odlišný a objektívny pohľad nazerania na život, vesmír, pochopenie duchovných zákonov a cesty. Predstavuje rovnováhu medzi hmotným a duchovným svetom. Je číslom vizionárov a je vnímané aj ako anjelská vibrácia.“ Vysvetľoval psychiater.
„Došľaka, takže ďalší rituálny sociopat!“ uľavil si jeden z detektívov.
„Omyl, rituálny obcsesionista, alebo okultista. Rozdiel medzi psychopatom a sociopatom je značne zastrený. Výklady sociopata a psychopata uvádza spoločne pod heslom Antisocial Personalities, pretože zdieľajú spoločné rysy. Veľa odborníkov považuje sociopatické, psychopatické a antisociálne poruchy za zameniteľné. Odborníci nielen diskutujú, či je rozdiel medzi psychopatom a sociopatom. Ale aj medzi tými, ktorý rozdiel rozoznávajú, vládne spor, aké tie rozdiely sú." Kapitán si odkašľal.
"Ou, prepáčte. Nechal som sa uniesť. Z kriminálneho hľadiska sú činy sociopata zmätené, spontánne vo výbuchoch násilia. Ľahko zabudne na usvedčujúci dôkaz. Zatiaľ čo činy psychopata sú dobre naplánované, je ťažšie ho usvedčiť a niečo mu dokázať. Toto tu bolo premyslené, má to črty správania psychopata, naplánované do detailov so všetkými podrobnosťami. Nenašli sa žiadne dôkazy, DNA, ani náznak pochybenia. Avšak v tomto je nejaký citový podtext a viera. Hlboká viera. Správal sa k obetiam úctivo. Nie sú týrané ani podvyživené, akoby si ich za túto obeť vážil. Ženy sú upravené, namaľované... stavím sa, že neboli sexuálne zneužité. Muži oholení, slušivo odetý. To nám s absolútnou istotou vylučuje tieto dve skupiny. Ani psychopat, ani sociopat. Jedinou jeho chybou je tá malá a to, že je nažive bude vodítko. Jednoznačne sa jedná a muža. Žena by nezvládla fyzický výkon. Jeho úder medzi oči bol presný, rýchly a smrteľný. Mužské obete majú obranné zranenia, to znamená, že zápasili. To opäť potvrdzuje, že sa jedná o muža. Vysokého, fyzický zdatného. Nadpriemerne inteligentného. Obete si vybral starostlivo. Musel ich dlho vyberať, spoznať, pozorovať. Musel sa pohybovať v ich spoločnosti. Na prevoz použil nejaké väčšie vozidlo, najskôr dodávku. Nie je jednoduché priviesť šesť tiel. Miesto činu nevykazuje dostatok krvavých stôp, takže ich doviezol mŕtvych, upravených, umytých z krvi. Ženy prezliekol do tých slávnostných dlhých šiat a naaranžoval ich. Múdrejší budeme po obdukcií. Všimnite si dátum. Dnes je štvrtého-štvrtý. Vrah bude približne v ich veku. Rana bola presná. Najskôr ako hobby, profituje lov. Vzrušenie lovu a prenasledovanie koristi mu zrejme imponuje. Navyše, sú tu tie lovecké nože. Avšak zase podotýkam... do tohto všetkého nijako nezapadá tá malá. Nehodí sa tam. Ostatné obete neboli mučené, dehydrované, či vyhladované. Práve naopak. Až do smrti s nimi bolo zaobchádzané veľmi slušne a úctivo, čo je dosť zvláštne. Až na tie obranné zranenia, ale k tým zrejme došlo počas únosu. S ňou naopak, sa zaobchádzalo veľmi zlé. Jediná prežila. To je vlastne zázrak, pretože podľa predbežného hlásenia z nemocnice bola týraná zopár mesiacov. Je na tom najhoršie. Vytŕča z toho všetkého, nemala tu byť. Čo ho prinútilo zmeniť názor a za-aranžovať ju do toho? Existuje ešte možnosť, že ju netýral on, ale niekto s kým žila. Možno ju uniesol už v takomto stave, ale načo? Nezapadá, nepotreboval ju.“ Psychiater sa zamračený odmlčal.
„Takže chlapi, pozriete sa na tie garáže. Prejdete záznam z kamier. Informujete pozostalých a vypočujete ľudí z ich okolia. Ak nájdeme nejakého spoločného menovateľa, niečo, čo ich spája, nájdeme cestu k vrahovi. Zastavte sa v nemocnici a zistíte podrobnosti o zdravotnom stave tej malej. Prehľadajte registráciu nezvestných maloletých, vo veku od štrnásť do osemnásť rokov. Potrebujeme zistiť, kto je to dievča. Možno nám to dá odpoveď na otázku, ako sa tu ocitla. Po prevezení z operačiek, zabezpečte nepretržitú ochranu toho dieťaťa. Zbehnite k technikom, či niečo majú z miesta činu a tých nožov. A prineste predbežnú patologickú správu. Možno nám to niečo ozrejmí. Ďalšia porada večer o piatej, odchod!“
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.