Tiene medzi svetmi © Kapitola - 3 -
Poznámka:
Napísal ©Martina Bucha-Hein, 2021. Ilustroval © Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, Autor: 1-65327045 alexannabuts" a podlieha autorským právam.
Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože na obrázok sa vzťahujú autorské práva. 2021. Všetky práva vyhradené.
Kapitola - 3 -
„Čo o tebe vie Bastien?“
„Ty si ešte tu?! Ty nechápeš, keď o tvoju prítomnosť nestoja? Ou! Jasné, že nechápeš, si temný. Vyhodia ťa cez dvere a ty vlezieš dnu oknom.“
„Nevedel som, že si tak sarkastická. A áno, som temný. Je to moje poslanie.“
„Byť vliezak a otrava je poslanie?“ posmešne sa uškrnula.
„Čo o tebe vie?“ Trval na svojom a ona si uvedomila negatívnu energiu, ktorú odrazu vyžaroval. Hneval sa.
„Tuším sa niekto napálil. Nevedela som, že máte aj emócie. Aby bolo jasné. Toho otravného negatívneho mráčiku, čo si tu vytvoril sa nebojím. Tvoju negatívnu energiu môžem vstrebať avšak neverím, žeby sa ti to pozdávalo. Aj keď na druhú stranu energia by mi pomohla zotaviť sa. Negativizmus môjmu telu neprekáža. Pozitívna energia by bola lepšia, ale nie som náročná, ani prieberčivá.“ So smiechom sa posadila. V tej chvíli zmizol.
„Lazael pustil do gatí.“ S úškrnom sucho skonštatovala.
Vstala a znechutená sa zadívala na svoje telo.
„Dosť mi poškodil schránku. Ten opuch medzi očami vyzerá zle. Hmm... kompresívna fraktúra os frontale, čistý prienik. Nôž vnikol cez sutura frontalis. Waw! Keby sa chcel zámerne trafiť, nedokázal by to.“ Priblížila sa k tvári a prezerala si čelo, prekryté obväzmi.
„Už to čiastočne reponovali. Fú! Ale asi budem potrebovať plastiku.“
„Kto je Bastien?“ napadlo ju.
„Ten muž, čo sa ťa dotkol.“ Ozvalo sa zboku. Rýchlosťou kobry trhla rukou a uväznila ho. Ležérnym pohybom ho preniesla nad telo.
„To nemôžeš urobiť!“ zachrčal.
„Naozaj, privoláš si kamošov? Len smelo. Toto telo potrebuje veľa energie.“
„Nič som ti neurobil.“
„Nemusím mať dôvod. Nemám vás rada. A navyše otravuješ.“
„Nie... som tu z vlastnej vôle ani rád, ale musím.“ Sipel, akoby sa dusil. Popustila zovretie.
„Tak spievaj! Inak spôsobím tvoj zánik.“
„Máme ťa chrániť.“ Hlesol opatrne.
„Kto je my a čo dopekla, myslíš tým chrániť?!“
„Rovnováhu.“ Ozvalo sa ticho za ňou. Nemusela sa ani obrátiť, iba zodvihla ruku a uväznila aj Ramiela.
„Temný a biely v jednej miestnosti? Noooo... to musí byť poriadne sranie. Tak, kto začne? Len pre informáciu, nemienim vám pomáhať. Len by ma zaujímalo, čo ste pohnojili.“
„Os medzi svetmi sa začala vytrácať. Duše sa strácajú, alebo prechádzajú na nesprávne miesta.“
„Ako sa duša môže stratiť, kam by mohla ešte odísť duša?“ neverila.
„Nikto nevie, ale je to holý fakt. Miznú, alebo sa ocitnú na opačných miestach... ale stále viac miznú.“
„Hmm... a vy dvaja máte na starosti konkrétne, čo? Nájsť tie duše? A z nejakého nevysvetliteľného dôvodu si myslíte, že o tom niečo viem.“ Vyslovila so značnou skepsou.
„Nie, nemáme ich hľadať. Máme ťa chrániť.“
„To som už počula!“ Drsne ho prerušila. Chvíľu ich sledovala, prechádzala pohľadom z jedného na druhého.
„Zrejme mi tá dýka značne poškodila mozog. Pretože nech sa snažím akokoľvek, nemôžem vydedukovať dôvod.“
„Vyliečime tvoje telo.“ Ponúkol láskavým hlasom Ramiel.
„Priblíž sa k mojej schránke a udusím ten tvoj biely plamienok!“ zavrčala.
„To je neracionálne. Ak vezmeš do úvahy, že nás budeš potrebovať.“
„Akože k čomu?" zaprskala, potom zagánila, „nikdy sa nesprávam racionálne. Keby áno, tak tu neležím v kóme. Zapamätajte si to. Moja duša nemá výčitky svedomia. Hlavne, ak sa jedná o vás.“ Posmešne sa zaškľabila.
„Musíme ťa chrá...“
„Dosť!“ ostro ho prerušila.
„Nechcem a nepotrebujem vašu ochranu! Mám na háku vašu nerovnováhu, aj vaše stratené duše. Hľadajte si ich sami. Hlavne ma z toho vynechajte. Nebudem vám pomáhať. A teraz vypadnite, obaja!“
„Čo znamená... ehmm... na háku? Ak som to správne pochopil, je to negatívna odpoveď.“ Hlesol Ramiel. Trhla rukou. Obaja zachrčali.
„A von!“ skríkla a vy-šmarila ich celou silou akej bola schopná. Vyleteli niekam na chodbu.
„Strašné, človek ani v kóme nemá pokoja.“ Zašomrala a vrátila sa do svojho tela. Chvíľu len tak ležala, ale nepokoj ňou zmietal. Podráždená zafučala.
„Čo je v neporiadku s tým Bastienom?“ posadila sa.
„Viem, že tu vy dvaja „obsmŕdate“, tak mi láskavo odpovedzte!“ nahnevaná sykla do prázdna. Vzápätí sa objavili.
„Myslel som, že keď nás nevidíš, tak ťa až tak veľmi nedráždime.“
„Si natvrdnutý, cíti nás, vníma!“ uzemnil ho Lazael.
„Tak fajn. S vami dvoma tuším bude sranda. Odpovie mi niekto, či si mám ísť hľadať odpoveď sama.“
„Kamkoľvek pôjdeš, budeme ťa nasledovať.“ Oznámil Ramiel.
„Naozaj?“ zlovestne sa usmiala. Lazael sa zamračil, Ramiel s neurčitým výrazom cúvol.
„Dobre, možnože sú miesta, kam až tak celkom nemôžeme, ale...“ Zauvažoval nahlas biely.
„Bastien!“ hrubo pripomenula.
„Spriaznená duša, vytvorilo sa puto ako sa ťa dotkol.“ Vysypal rýchlo.
„Posero!“ za-huhňal temný.
„Nie som posero, nemám strach. Len je lepšie ak to vie, aby bola pripravená. Má dušu a...“ Bránil sa Ramiel. Viac nepočúvala a vyšla na chodbu.
„Kam ideme?“ zaujímalo Lazaela. Obaja sa objavili po jej boku. Nepovažovala za potrebné odpovedať.
Predstavila si márnicu a preniesla sa k telu Larrisy. Vedela, že ich napálila a chvíľu potrvá, kým ju nájdu. Uškrnula sa a zadívala na telo mŕtvej ženy.
„Nebude to príjemné. Prepáč Larrisa, ale potrebujem tvoje spomienky.“ Vstúpila do tela. Keď ňou prenikli traumatizujúce okamihy obete, zastonala. Znechutená sa vytratila z mŕtvej schránky.
„Nemôžeš si toto telo ponechať. Je oveľa viac zdevastované ako tvoje. Nedokážeme ho spraviť.“ Ozval sa Ramiel, opierajúc sa s prekríženými rukami na hrudi o pracovný stôl.
„Ťulpas! Nechce si ho ponechať. Nie je sprostá. Jej telo je oveľa mladšie a krajšie. Niečo zisťuje.“ Oponoval Lazael sediac na stoličke s nohami vyloženými na stole. Zagánila a vošla do tela ďalšej obete. Postupne ich prešla všetky.
„Čo si zistila?“ Temný spustil nohy zo stola a vstal.
„Ich duše neboli pre teba. Všetkých odviedla biela strana.“
„Ehmm... nie tak celkom.“ Rozpačito odpovedal zástupca svetlej strany.
„Ako to? Boli to slušní ľudia. Všetci do jedného. Ich duše boli rýdze ako zlato.“
„Stratili sa, všetci.“ Priznal.
„Čo?! Larissu som sama nasmerovala. Videla som ju odchádzať!“
„To áno, ale hneď ako sa pripojila, zmizli.“
„Aj biele?“ neveriac vyhŕkla. Prikývol.
„Tak preto ste tu. Nemiznú len duše, ale aj vaši. Stáva sa to aj u temných?“ obrátila sa k zástupcovi. Lazael mĺkvo priznal jemným kývnutím.
„Tak to ste sakramentský niečo zmrvili! Kruci, ako to? Kam sa podeli... nie je nič medzitým. Nič čoby stálo zato. Niet kam zmiznúť.“
„Nemala by si používať tie hrubé výrazy. Vieš... ehmm... nehodí sa to.“ Napomenul ju váhavo biely. Zagánila na neho, ale nekomentovala pripomienku.
„Mne to vôbec neprekáža, len si poslúž.“ Figliarsky sa uškrnul temný.
„Pätolizač!“ vyhŕkol opovržlivo Ramiel.
„Posero.“ Vrátil mu Lazael.
„Prestaňte, tie vaše naťahovačky ma vyrušujú. Nemôžem uvažovať.“ Zahriakla oboch, ale strnula.
„Moje telo, niekto sa ho dotýka.“ Zamrmlala a zmizla. Vrhli na seba začudované pohľady, zúfalo vzdychli a nasledovali ju.
„Je to len sestra. Kontroluje prístroje, ktoré pracujú za tvoje telo.“ Vydýchol temný.
„Pokúsi sa to telo usmrtiť.“ Skonštatovala a sledovala zboku počínanie sestry. Vykonávala všetky pohyby takmer mechanický.
„Možno sa ti to len zdalo. Nevyzerá na vraha. Je to sestra, zachraňuje životy.“ Optimistický oponoval biely. „Sleduj. Práve ju niečo vnútorné pokúša, aby to urobila. Neodolá, nedokáže si prikázať.“ Flegmatický vysvetľovala a pozorne sledovala sestru, ktorá sa opatrne poobzerala. Potom z vrecka vytiahla striekačku.
„No, nehovorila som? Neodolala.“ Víťazoslávne pri-dvihla obočie.
„Prepána, rob niečo! Zabije tvoje telo, čo to má?!“ v panike skríkol biely.
„Ja? A kam sa podelo, my ťa máme chrániť? Nuž, chráňte ma.“ Pobavená sa zasmiala na ich bezradnosti.
„Čo je to?“ zaujímalo temného, ktorý sa správal oveľa pokojnejšie.
„Predpokladám, že vysoká dávka inzulínu. Nikto by sa to neunúval podrobne zisťovať. Vzhľadom k povahe zranení a vzhľadu môjho mozgu.“ Sestra sa znovu obozretne po-ohliadla. Pristúpila ku kanyle, cez ktorú jej vtekala do žíl infúzia.
„Teraz je naozaj čas, aby si niečo urobila. Vyliečim tvoje telo, aby si sa mohla brániť!“ zvolal Ramiel hysterický. Jednoduchým pohybom oboch uväznila. Obaja chrchľavo protestovali.
„Pusti tu striekačku!“ zavelila sestre a uvoľnila spoločníkov.
Ruka so smrteľným obsahom ustrnula. Chvejúc, zvádzala boj. Avšak nakoniec sa pohla k infúznemu spoju.
„Hej, vy dvaja. Ak niečo okamžite nevymyslíte, tak je po mne a ani vaše „liečenie“, nepomôže!“ Zašomrala. Obaja sa vrhli k záhlaviu postele a priložili ruky na jej hlavu.
„No zbohom!“ sykla znechutená. Trhnutím ruky zastavila sestru, ktorá práve otvorila uzáver kanyly. Meravá, cúvla a znehybnela. Temný zložil ruky z jej hlavy a so záujmom pozoroval, čo sa bude diať ďalej. Biely ešte stále prenášal energiu na jej telo.
„Mala by si odísť, inak ti ublížim.“ Vyslovila to ako fakt bez náznaku hrozby v hlase. Žena sa neprítomná obrátila k nej s meravou grimasou. Zoe zagánila. Niečo tu nesedelo. Nemohla ju vidieť, ani počuť. Dokázala ovládať jej vôľu, ale ona ju nemohla...
„Ou! No toto?“ zvolala prekvapená, keď pochopila.
„Čo sa deje?“ zaujímalo bieleho a odstúpil od záhlavia.
„Vy to nevidíte? Je posadnutá... no tak, vylez z nej!“ Prekrížila ruky na prsiach a gániac pozorovala telo, ktoré vyšponoval kŕč.
„Démon?“ neveriac jednohlasne zvolali.
„Obávam sa, že nie.“ Vystrela pred seba ruky a jemne obkresľovala obrys postavy, akoby ju hladila. Jednu ruku opatrne spustila, druhú rýchle zovrela v päsť. Trhla smerom k stene. Ozval sa nepríjemný, piskľavý zvuk. Tmavá silueta sa zvíjala pod stropom, akoby ju niečo spútalo. Žena sa zviezla v bezvedomí na zem.
„Myslím, že tu máš prácu Lazael.“ Prehodila cez plece. Oslovený civel na temný tieň.
„Ty... si z nej vytrhla dušu?“ pohoršený zvolal Ramiel.
„Nie je jej. Nevidela som dôvod ju tam nechávať. Navyše, mal ma zabiť.“ Pokrčila plecami a zadívala sa na zvíjajúcu temnotu.
„Okamžite ma pusti, ty ohava!“ zasyčal tieň.
„No, veľmi by som sa tou ohavou neoháňala. Už si sa videl v zrkadle? Ou, nevidel. Nemôžeš sa vidieť. Si predsa mŕtvy. Bez urážky, do krásavca máš riadne ďaleko.“ Dodala a zachichotala sa. Piskľavý, hrozivý zvuk silil.
„Moc sa nerozdrapuj, mimo telo rýchle slabneš. A vieš prečo? Nemáš tu čo pohľadávať. A mňa by veľmi zaujímalo, čo tu robíš.“
„Nič ti nepoviem, ty ohava. Môj pán ma zachráni!“ odvrkla temnota.
„Hej a kdeže je? Si obesený pod stropom a pániček nikde... akože sa to volá, pániček?“ provokovala.
„Jeho meno sa nevyslovuje!“ zasyčal.
„Len jedno meno sa nevyslovuje.“ Cynický protirečila.
„Všetkých vás zotročí. Je najmocnejší. Ovládne ľudstvo, podsvetie i nebo!“ Vykríkol a zachrčal, pretože Zoe pevnejšie zovrela päsť.
„Škoda, že to neuvidíš, pretože už nebudeš... je tvoj, Lazael.“ Skonštatovala sucho. Temný v okamihu stratil ľudskú podobu. Jeho obrovský, hrozivý tieň sa odrážal na stene. Bez emócií pozorovala premenu. Temnota nadobudla siluetu a hrôzostrašné črty. Zoe uvoľnila zovretie. Nehodná duša zhrozene zapišťala a hľadala únik. Démonický smrtonos sa vrhol na svoju obeť. Splynuli v jeden tmavý tieň, ktorý sa začal vytrácať cez podlahu v kúte ako dym. Desivé kvílenie ustalo.
„To bolo nechutné!“ zvolal otrasený Ramiel.
„Pri troche šťastia Lazael tiež zmizne a už sa nevráti. A teba ľahko odplaším, si bojko.“ Zaškerila sa a podišla k žene. Biely preľaknuto zalapal po dychu.
„Myslíš, že tiež zmizne?“ znepokojený hlesol.
„Dúfam, obaja ste otravy.“ Odvrkla a sklonila sa nad sestrou.
„Nie je mŕtva, ale ani živá, hmm...“
„Jej duša je v schránke, ale niekde hlboko uzatvorená. Musíme ju oslobodiť. Inak sa nikdy nezobudí, alebo ak aj áno... bude ako hoviadko, nešťastnica.“ Precítený vysvetľoval.
„Myslíš, že to neviem?! Otázne je, čo všetko tamten povystrájal v jej tele. Keď sa prebudí, možno zošalie. Možno ju zatvoria za niečo, čo neurobila.“
„Chudiatko.“ Zašepkal Ramiel.
„Už ti niekto povedal, že na smrtku si veľká citlivka?“
„Som svetlonos. Odvádzam čisté duše do svetla.“ Poúčal ju mentorským hlasom. Skeptický pri-dvihla obočie.
„Si smrtka, biela... ale smrtka.“ Uzavrela.
„Zmeškal som niečo?“ ozvalo sa za nimi.
„Vianoce nebudú.“ Zašomrala a posadila sa vedľa nehybného tela.
„Niečo ťa roztrpčilo?“ podpichol temný.
„Dúfala, že zmizneš.“ Nažaloval úslužne Ramiel. Lazael jej so smiechom pohrozil prstom.
