Tincamela-knihy

                 Stála obďaleč a pozorovala úpornú snahu lekárov, zachrániť to telo na operačnom stole. Podišla       bližšie, keď otvorili lebku.
„Teraz to uvidia na vlastné oči. Uveria konečne, že prístroj neurobil chybu, dosť sa o tom dohadovali.“ Pošepla jej osoba, nakláňajúca sa cez jej rameno, aby lepšie videla, na prácu lekárov. Preletela po nej očami. „To ste vy, čo tu ešte robíte?“ bez emócií hlesla.
„Neviem, netuším kam mám ísť. Som mŕtva, alebo sa mýlim?“
„Áno, vaša duša už opustila telo. Mali by vás čakať a odviesť.“
„Kto?“
„Vaša duša je pekná, nie je znetvorená. Prídu biely.“ Odpovedala bez záujmu a pozorovala lekára, ktorý práve vyslobodil nôž z lebky toho tela.
„Kto, kam? Ja nechcem odísť!“ skríkla.
„Nemôžete tu ostať, stratíte sa. Nemáte veľa času.“ Snažila sa ju upokojiť, ale neodtrhla oči od operačného stola.
„Mohla by som sa vrátiť do svojho tela.“
„To nejde. Vaše telo je mŕtve, niet cesty späť.“
„Ako to môžeš vedieť, kto si vlastne? Ako to, že si prežila. Si ešte dieťa.“
„Viem to, poznám to tu.“
„Moja matka... bude veľmi plakať. A neudobrila som sa s ňou, bude si všetko vyčítať. Bude sa zožierať.“
„Ách, tak preto ste tu. Vaše svedomie vám nedá odísť, nenašli ste zmierenie. Ak vám to pomôže... môžem za ňou zájsť, neskôr, keď sa zotavím.“
„Čo ak umrieš?“
„Neumriem, nikdy neumieram.“
„Čo to má znamenať. Kto si vlastne?“
„Som iba tieň, zabudnutý medzi svetmi. Čo jej mám povedať?“ smutne šepla.
„Povedz jej, že za môjho Nicka nenesie vinu. Nikto, bola to nehoda. Vyčítala som jej to, lebo... hnevala som sa na osud a na nej som si vyliala zlosť. Povedzte, že ma to mrzí, že ju veľmi milujem a že ... čo to je?“ prekvapená zvolala. Dievčina vrhla pohľad za seba.
„Prišli pre vás. Ako som povedala... biely. Choďte s nimi, je to v poriadku... ten chlapček, je zrejme váš Nick. Už na vás čaká.“ Usmiala sa. Žena sa náhlivo pohla chodbou, potom sa obrátila.
„Povedz jej, že mám životnú poistku, je u môjho notára. Bude mať peniaze, aby mohla odísť do domova dôchodcov. Povedz jej tiež, že som šťastná a že na ňu budeme s Nickom čakať.“ Spokojná so žiarivým úsmevom vykročila. Dieťa sa k nej rozbehlo a ona ho zovrela v náručí. Dievčina odvrátila pohľad a vrátila sa k operačnému stolu. Resuscitovali jej zúbožené telo. Monitor vydával monotónny, neprerušovaný, vysoký tón, čím naznačoval, že srdce sa v jej schránke zastavilo. Lekár sa ho snažil prinútiť k činnosti elektro-šokmi.
„Asi je čas na návrat, už zase, škoda.“ Zašomrala si popod nos, vzdychla a pobrala sa k stolu. Monitor sa ozval. Najskôr to bolo váhavé píp-píp, potom sa začal ozývať pravidelný zvuk srdca. Lekár sťažka vydýchol.
„V poriadku, máme ju späť, môžeme zatvárať. Vynikajúca práca, ľudia.“ Fyzický vnímala radosť a uvoľnenie ľudí z operačnej sály. Ich pozitívna energia jej zase vliala nádej a silu. Musí sa rýchle zotaviť. Má predsa veľa práce.

Jej telo sa ešte stále na podporných prístrojoch, zotavovalo veľmi pomaly. Ležala už tri dni. Hnevalo ju to, nudilo. Vnímala všetko okolo, ale nemohla sa hýbať, prebrať, ani rozprávať. Sľúbila Larisse, že pôjde za jej matkou, ale takto to potrvá a tá žena sa bude umárať žiaľom. Zaváhala len na chvíľu. Za jej telo pracovali prístroje, takže nehrozilo, že zlyhajú životne dôležité funkcie, nemusela ho tu strážiť. Vstala. Pozorovala chvíľu svoje telo, zamračila  a pobrala k dverám. Neunúvala sa otvárať ich, vedela, že môže prejsť skrz. Pred izbou hliadkovala polícia. Prešla okolo sestier a pobrala sa do suterénu. Tu by ešte malo byť telo zavraždenej ženy. Nájde jej matku. Ak ju už odviedli, bude to trošku zložitejšie, ale bude tu záznam. Nemýlila sa. Telo ešte stále nevydali. Nenávidela ten pocit, akoby niečo kradla, ale musela to urobiť. S hlbokým povzdychom, vnikla do tohto cudzieho tela. Potrebovala jej spomienky na miesto, odkiaľ pochádza. O okamih už sedela v spálni, vedľa lôžka staršej ženy, ktorá usedavo plakala. Trpezlivo vyčkávala. Keď jej uschli slzy, vzala do ruky ruženec a začala sa modliť, až kým únavou nezaspala. Vošla do jej snov a odovzdala odkaz. Vedela, že sen je veľmi živý a že si ho bude po prebudení pamätať. Hneď, ako vystúpila z jej sna, žena sa strhla a posadila. Zrýchlene dýchala, jej srdce bilo, ako šialené, úľavou i radosťou.
„Larissa, dieťa moje... ďakujem ti Bože.“ Zašepkala do tmy. 
S úsmevom sa vrátila do nemocnice. Na chodbe stretla malého chlapca. Nemohol mať viac, ako sedem rokov. Zmätený pobehoval, ale nikto ho nevidel. Bol na pokraji hystérie.
„Ahoj, čo to tu vystrájaš?“ s úsmevom zisťovala.
„Kričím na mamu, ale nechce ma počuť, ani ma nevidí. Iba drží za ruku chlapca, ktorý vyzerá, ako ja... ale nie som to ja, ja som predsa tu.“
„Si to ty. Nemôže ťa počuť, ani vidieť. Opustil si svoje telo.“
„Som duch, umrel som?  Ale ja chcem, aby ma videla... aby som jej povedal, že som v poriadku... aby už neplakala. Nechcem byť duch, chcem byť s ňou!“ zamrnčalo chlapča.
„Pozrieme sa, čo sa ti stalo a potom sa uvidí, áno?“ podala mu ruku, s dôverou ju uchopil. Pobrali sa chodbou. Doviedla ho k izbe.
„Iba tam sedí a plače. Nechcem, aby plakala.“ Zašepkalo chlapča zarmútené. Vošli do miestnosti.
„Husté, prešli sme stenou...  sme naozaj duchovia?“ zvolal prekvapene.
„Nie, zatiaľ. Obaja sme v kóme. Zrazilo ťa auto... hmm... tvoje zranenia sú vážne, ale mohol by si to prežiť. Nevidel si tu niekoho v bielom? Nemyslím lekárov, ale také dve dievčatá... veľmi pekné. Nevolali ťa na cestu?“
„Boli tu, ale povedali, že si smiem vybrať, že to záleží na mne. Povedal som, že chcem ostať s mamou, odišli, ale teraz neviem ako... ona ma nevidí.“ Zasmrkal.
„Stačí iba chcieť. Pozrieš na svoje telo a... iba musíš veľmi chcieť. Musíš sa sústrediť na svoju túžbu, na svoju mamičku a jej lásku. Skús to.“ Nerozhodne sa zadíval na svoje telo a podišiel. Vedela presne, kedy sa mu to podarilo. Telom nepatrne šklblo, prerývané sa nadýchol a zamrnčal. Jeho matka vyskočila a privolala  lekársku službu. So slzami hladila dieťa a šepkala jeho meno. Spokojná sa vrátila do svojho tela.
„Zajtra ťa prinútim otvoriť oči. To zase bude trvať, kým sa zotavím!“ znechutene si pomyslela.

„Dievča sa zatiaľ neprebralo. Lekári považujú za zázrak, že vôbec žije. Zachránila ju vrodená anomália mozgu.“
„Je retardovaná?“
„Nie, je nad-priemerne inteligentná. Jej mozog je zvláštnosť. Obe polovice sú oddelené a pracujú samostatne.  Akoby to boli dva samostatné mozgy. Samozrejme, nie sú... len jej mozog je rozdelený. To jej zachránilo život. Nôž vodorovne vnikol medzi tieto polovice a ani jedno centrum vážne nepoškodil. Vniklo krvácanie, ale vzhľadom k zraneniu len minimálne. Avšak je vyhladovaná, obličky jej zlyhali z dôvodu dehydratácie a mala vnútorné krvácanie zo sleziny. Museli jej ju odstrániť. Šesť rebier zlomených, a po celom tele množstvo sečných rán, ktoré sa infikovali. Jej stav je veľmi vážny, ale je stabilizovaná, výsledky sa každým dňom zlepšujú. Lekári jej dávajú dosť veľké šance na prežitie.“ Referoval poručík.
„Zistili sme, kto je to?“
„V databáze nezvestných detí, sme nemali šťastie. Lekár nás upozornil, že podľa kostí je oveľa staršia, ako vyzerá. Zamerali sme sa na staršie nezvestné. Na ženy do dvadsaťpäť rokov. Nakoniec nám DNA test potvrdil zhodu. Je to Zoe Nickeliewa, vek dvadsaťdva.“
„Má záznam, je trestaná?“
„Nie, ale bola v adopčnom programe. Ako päť ročná stratila rodičov pri autonehode. Adoptoval ju Mathew a Anna Nickeliewa, bydlisko Strahtew. Matka pred troma rokmi zomrela na rakovinu žalúdka. Otec sa znovu oženil. Zrejme nemajú najlepšie vzťahy. Hovoril som s nim. Vraj sa dosť odcudzili po smrti prvej ženy. Zoe sa presťahovala päťsto kilometrov ďalej, do Pershallu. Odôvodnila to štúdiom. Zamerala sa na oblasť histórie, špecializuje sa na staré, mŕtve kultúry, hlavne Sumerskú. Ako bočné odbory si pribrala časť teológie. Demonológiu a angelógiu a tiež špeciálnu psychológiu. Otca navštevuje len na Vianoce, z času na čas si zavolajú. Vraj sa mu už tri týždne neozvala, volal jej, ale nehlásila sa. Veľmi sa neznepokojoval. Podľa všetkého sa Zoe zabrala do štúdia a strácala pojem o čase. Neskôr sa ukázala polícia, aby ho informovala, že Zoe je nezvestná. Nahlásila to spolubývajúca. Zmizla pred štyrmi mesiacmi.“
„Zvláštne. Študentka demonólogie a rituálne vraždy. Nezdá sa mi to, ako náhoda. Možno ho naozaj poznala. Tak už len, aby sa prebrala.“
„Ak sa aj preberie, bude vo veľmi zlom stave.“ Upozornil psychiater.

„Zbytočne nútiš to telo, sa prebrať. Potrebuje čas.“ Prekvapená sa posadila. Vysoký, pohľadný muž v bielom, sedel v kresle pri posteli.
„Biely, nebodaj ste sa rozhodli, že ma odvediete.“ Posmešne odfúkla. Zasmial sa.
„Pochybujem, že keď sa jedného dňa odtiaľto pohneš, že to budeme my, čo ťa odvedieme.“
„Ako to, že so mnou hovoríš? Myslela som, že to máte zakázané.“
„Nikto to nikdy nezakázal, ale ani nevyslovil súhlas. Jednoducho sme usúdili, že nehovoriť s tebou, bude najlepšie.“
„Tak čo ťa podnietilo, začať práve teraz?“
„Pozorujem tvoju márnu snahu, je to zábavné.“
„A ty si nevydržal, aby si mi nezdieľal dôvod svojej veselosti?! Vieš čo, ty... Biely?! Zdvihni ten svoj biely zadok a vypadni. Nechcem sa s tebou rozprávať!“
„Volám sa Ramiel.“
„Pripomína to čistiaci prostriedok a mimochodom... vôbec ma to nezaujíma.“
„Pozorujem ťa už dlho, minimálne posledné tri storočia.“ Dobrosrdečne preriekol.
„Ty ma tristo rokov špehuješ? No, dúfam, že si videl veľa zaujímavých vecí!“ odvrkla štipľavo.
„Tentokrát ti trvalo dlho, kým si si spomenula. Dovolila si tomu zverovi, čo zapredal dušu, aby ťa utýral k smrti, prečo?“
„A čo ťa do toho? Choď preč!“ nahnevane sa vrátila do svojej schránky.
„Ešte sa uvidíme.“ Zasmial sa a zmizol.
„Mám halucinácie... práve som sa rozprávala s Bielym.“ Zašomrala popudene.
„To by si nemala, nič od nich nezískaš!“ ozvalo sa posmešne. Zase sa posadila.
„Temný!“ ohúrená vyhŕkla. Na mieste, kde sedel predtým Biely, sedel teraz jeho protiklad.
„Čo máte vychádzky, či čo? Aj ty ma pozoruješ tristo rokov?“ posmešne sa zaškľabila.
„Volám sa Lazael. Pozorujem. Môžem ti ponúknuť viac, ako on.“
„Prečo by si to robil? Doteraz ste nejavili záujem o moju skromnú existenciu. Vyhýbali ste sa mi, ako moru a odrazu sa chcete všetci kamarátiť?“
„Je ťažké ťa zaradiť. Nepatríš ani tam, ani tam. Je logické, že sa dodržoval určitý odstup.“ Temný krásavec pokrčil plecami.
„A čo sa zmenilo? Počkaj. Nepatrím ani tam, ani tam... alebo patrím aj tam, aj tam?“ tvárou mu preletel tieň obáv. Zasmiala sa.
„Myslíš, že som to ešte nepochopila? Kdekoľvek sa objavím, cúvate predo mnou. Snáď v obave, žeby som vás nasledovala. Nemám záujem, načo aj? Vôbec ma nezaujíma aké zvrátenosti vystrájate, keď nekosíte. Doteraz som svoje možnosti nikdy nevyužila, ani teraz nezačnem. Chcem mať len pokoj a v kľude si žiť ďalší z mojich nekonečných životov. Takže zdvihni ten svoj temný zadok a odpáľ, presne ako tvoj biely protiklad.“ Ľahla si.
„Mohol by som toto tvoje telo vyliečiť.“ Navrhol.
„Jéminečky, aká láskavosť! Nerob si starosti. To zvládnem aj sama, doteraz tomu tak bolo vždy.“ Posmešne odvrkla.
„Mohol by som ho aj zahubiť.“ Príkro pohrozil.
„To by si mohol, ale ja sa opäť vrátim. A keďže môžem na obe strany, hádaj, čo bude potom.“ Spokojná odpovedala.
„Zrejme máš zlú náladu, kým čakáš na zlepšenie," nevšímal si vyhrážku, "to chápem. Musí to byť nuda. Opustím ťa a vrátim sa niekedy inokedy.“
„Si fakt ohľaduplný, ale vôbec sa nemusíš unúvať. Nemám totiž v pláne, čokoľvek si s vami začínať!“
„My naše zmluvy dodržujeme.“ Upozornil.
„Samozrejme, lenže si ich aj vysvetľujete po svojom. Ostanem tam, kde som. Ako ma to voláte? Tieň medzi svetmi? Rada ním ostanem.“