Sofia © Kapitola - 3 -
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-22260873 autor-konradbak“ a podlieha autorským právam. Akékoľvek kopírovanie a šírenie je zakázané, pretože sa na obrázok vzťahujú autorské práva.
„Jedna sa o ďalšiu vraždu, ktorú priradíte vrahovi vyčíňajúcemu v meste posledných pár týždňov?!“
„Bez komentára, neviem žiadne podrobnosti. Prípad je v štádiu vyšetrovania. Samozrejme všetky informácie budeme priebežne zverejňovať.“ Odvetil Michael naučenú frázu a pretlačil sa cez novinárov. Dárius sa im hneď vyhol a okľukou ich obišiel. Vošli dnu.
Do domu sa nikto nevlámal. Pozorne prezrel vchodové dvere, aj dvere smerom do dvora. Takže ho dnu vpustili. Bol to niekto, komu dôverovali. Vošiel do kuchyne. Na zemi ležala dobodaná, veľmi pekná žena. Chvíľu iba stál a prezeral si podrobne kuchyňu. Potom si natiahol rukavice a kvokol k mŕtvej. Rany sa nezhodovali. Pozorne ju prezrel. Nechty svedčili o pravidelnej manikúre a módny strih vlasov o návštevách kaderníctva. Oblečená bola vo veľmi vkusnej a kvalitnej teplákovej súprave. Rany boli hlboké. Nôž musel vojsť až po rúčku do hrudníka. Rany boli vedľa seba. Zodvihol sa a znovu poobzeral. Jeho oči priťahovala panvica. Bola pohodená na kuchynskej pracovnej doske ďaleko od sporáka, aj doštičky na krájanie. Nezapadala tam. Opatrne ju zodvihol a prezrel. Zo spodu bola zakrvavená. Našiel dokonca vlasy. Blond, krátke, neodfarbované. Vrátil sa očami k fotografii.
„Mal som pravdu, nie je to náš páchateľ. Toto je vražda v afekte, žiarlivý milenec... pravák. Vysoký zhruba meter osemdesiat, váži... hmm... sila úderu... uhol... zhruba deväťdesiat kíl. Vek zhruba tridsať do tridsaťpäť rokov, beloch, blondiak s finančným zázemím. Sebavedomý, arogantný, ctižiadostivý.“ Michael so šerifom na seba pozreli.
„Je jasnovidec?!“ zaujímalo šerifa. Michael sa zasmial.
„Vysvetlí vám to, ani ja ho niekedy nestíham sledovať. Je to čudák, ale má mozog ako počítač a je hrozný detailista.“
„Pozrite sa na ňu. Má tridsaťsedem a povedal by som podľa vzhľadu, že najviac tak dvadsaťpäť, udržiavaná. Dom vkusné a draho zariadený. Žena pracujúca na polovičný úväzok s troma deťmi... si takéto niečo nemôže dovoliť. Niekto toto všetko financoval. Chlap z fotografie zodpovedá profilu.“ Dodal a ukázal na zarámovanú fotografiu. Muži čakali na vysvetlenie.
„Muž, ktorý ju obdivoval, miloval, ale aj žiarlil. Všimnite si ako ju objíma. Je v tom majetnícke gesto a výraz tváre hovorí: „je moja, alebo Božia!“. Nezniesol, že po nej túžili aj iní muži. Strhla sa hádka, fyzicky to eskalovalo a zvrtlo až k zúrivému afektu. Keď vezmeš do úvahy bodné rany a hĺbku... je ich päť, bol nepríčetný zúrivosťou. Vyrátaš si prirodzený uhol pod ktorým bodol a dostaneš jeho výšku. Na výšku dodáš opäť hĺbku rany a uhol a dostaneš približnú váhu, to je všetko. Ešte k jeho veku. Žena jej kvalít a ambícií, by si nikdy nezačala s mužom starším od seba, ale ani príliš mladším... ale... hmm... bola tu aj tretia osoba,“ zamračil sa.
„Ona s ním nezápasila, zrejme ju zaskočil. Nemá žiadne obranné zranenia. Lenže tá stolička je prevrhnutá. Príliš ďaleko, aby na ňu dosiahla, či ju posunula a...“ sklonil sa k stoličke, „láskavo nám tu zanechal na operadle svoj DNA kód. Tá tretia osoba... udrela útočníka stoličkou. Zoberte z tej stoličky kompletný, genetický materiál. Je tam krv a zopár vlasov, blond a krátkych.“ Očami zašiel až ku dvierkam kuchyne, chvíľu mlčal a očami meral priestor.
„Tretia osoba pri incidente utrpela zranenie. Pozri, toto bude krv tretej osoby. Nie je obete... jej rozptyl nesúhlasí s telom. Nie je ani jeho. Dostal ranu stoličkou. Nemohol v nijakom uhle padnúť tak, aby sa jeho krv vzhľadom k jeho výške takto rozprskla. Po údere stratil rovnováhu, pokĺzol na krvi obete, dopadol zhruba tamto,“ ukázal prstom, „jeho krv bude zase tá malá mláka v rohu kuchynskej linky. Panvica bola použitá ako obranná zbraň. Ak sa spýtate ako som na to prišiel,“ uškrnul sa, „je na nej krv a je príliš ďaleko od sporáka, aj dosky na krájanie. Povaľuje sa tu v tejto upratanej čistej a úhľadnej kuchyni. Nemá tu čo hľadať. Zabaľte ju. A zaujímajú má aj tieto šmuhy na tom vyleštenom parkete. Pohol sa k miestu o ktorom hovoril. Bolo to pri východe z kuchyne do chodby. Sledoval stopu. Doviedli ho až do kúpeľne.
„Niekto, niekoho ťahal. Stopy od čiernej podrážky topánok na parketách. Zatvoril ho v kúpeľni. Pozrimeže, ďalšia krv... snaha o zmytie, ale je na mydle. Zriedená, zrejme nepoužiteľná. Dvere niekto vyvalil. Musel byť silný, vykopol ich... stopa mužskej podrážky, neúplná.“
Postavil sa k umývadlu.
„Mal rozbitú hlavu. Muselo to riadne bolieť. Mal určite závrat, veď dostal panvicou. Umýval si ranu a zrejme sa zapieral.“ Rozmýšľal nahlas. Zohol sa pod umývadlo a uškrnul.
„Láskavo nám tu nechal ďalšiu stopu, krvavý otlačok. Skontrolujte uteráky... a...“ do oka mu padol malý fľak pri dvierkach vane. Zohol sa a otvoril ich. S úsmevom siahol dnu.
„A máme vraždiacu zbraň. Nôž v panike ukryl pod vaňu. Dostal panvicou, zrejme má otras mozgu, keďže vôbec nezahladil stopy.“ Vhodil zbraň do vrecka s dôkazmi.
„Takže si to zosumarizujme. Vrah zabil ženu. Tretia osoba buď bola svedkom, alebo náhodne vošla... čo má vedie k dohadu, že to bol niekto kto sa tu voľne pohyboval. Predpokladám, že prekvapený vrah sa chcel zbaviť svedka. Tretia osoba sa bránila a pravdepodobne ho tou panvicou omráčila. Dovliekla ho do kúpeľne a zamkla. Zaujímalo by ma prečo nevolala políciu. Nemáte žiadne hlásenie?!“
„Nie, agent Leguarte... nič.“
„Pravdepodobne vydesená ušla. Hovorili ste, že zmizli ich veci.“
„Áno, akoby niekto narýchlo balil.“
„Pozriem sa hore.“ Dárius vybehol hore schodmi.
Našiel detskú izbu. Komody boli pootvárané a takmer prázdne. Postieľky neustlané, ale nedbalo rozhodené paplóniky svedčili o tom, že deti niekto narýchlo vytiahol z posteli. Vošiel do izby Sofie. Bola celkom inak zariadená. Skromnejšie a striedmejšie, bez hračiek a obrazov. S veľkou knižnicou plnou kníh s dokumentárnou a umeleckou tematikou. Zmizol počítač, videl tmavšie miesto na stole, kde stával. Šatník otvorený a takmer prázdny. Našiel čiernu šatku a privoňal k nej. Vzdychol. Bola to jej vôňa. Jemná kvetinová vôňa. Do oka mu padol obrázok na knihovníčke. Usmievala sa z neho Sofia a na kolenách držala dvoch asi dvojročných chlapcov. Bol to vlastne jediný obrázok, alebo dekorácia, ktorú našiel v knižnici. Zaujala ho obrovská truhlica celkom v rohu miestnosti. Otvoril ju a zalapal po dychu.
„Je maliarka. Jej diela sú plné emócií, má skutočne talent. Sú zo svetla i temnoty. Tento jeden je taký istý ako ten druhý. Prvý plný pozitivizmu, tepla a svetla a druhý plný negativizmu, chladu a temnoty. Človeku naskočia zimomriavky. Už som dlho nevidel niekoho, kto takto dokáže vyjadriť štetcom emócie. Všetky sú duplicitné, avšak dobre a zlé. A čo je toto naspodku?“ vytiahol obraz zabalený v tmavom platne. Odbalil dielo. Obraz mu vyrazil dych a vyhnal krv z tváre.
„Kriste pane, čo je to preboha?!“ zhrozený hľadel na utrpenie malého dievčatká. Bolo spútane na nejakom pracovnom stole. Poviazané, krvácajúce, s hrôzou v tvári a zdesenou bolesťou v očiach. Otrasený zabalil obraz a vložil ho naspäť.
„Agent Leguarte, US maršal Thomason.“ Ozval sa za ním drsný barytón. Dárius sa k nemu obrátil. Podali si ruky.
„Preberáme to tu. Zistili ste možno, kde je Sofia?!“ zaujímalo maršala.
„Ovalila toho bastarda po hlave, zamkla v kúpeľni a utiekla aj s deťmi. Otázkou je kam a ako dlho bude v bezpečí, kým ju nájde.“
„Musíme ju nájsť. Nesmie vyjsť najavo, že je nezvestná, alebo nedaj Bože mŕtva." Hlesol maršal ticho.
„Čo je to?! Myslím, že viete o čo sa tu jedná.“ Ukázal hlavou na truhlicu. Maršal zafučal.
„Nemal by som o tom hovoriť, ale už ste videli ten obraz. Sofia bola svedkom v prípade masového, vraždiaceho pedofila. Nesmie vyjsť najavo, že jej niet. Ten bastard má za sebou bohatú a mocnú rodinu, dostal by sa von. Niet svedka, niet zločinu.“
„Videla tu hrôzu?!“ zašepkal Dárius.
„Videla?! To dievčatko na tom obraze je ona! Namaľovala ho... ako sama povedala, namaľovala a zatvorila ten des v truhlici, aby sa nezbláznila a aby dokázala ísť ďalej.“ Dáriusa zachvátila ľútosť. Už rozumel, prečo sa zahaľovala. Aké desivé traumy a strach to v nej muselo zanechať.