Anabell ©
Všetky miesta, mestá a osoby sú vymyslené.
Každá podobnosť je čisto náhodná.
Udalosti i dej sa nezakladajú na historických
podkladoch.
Poznámka:
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-12739104 autor-Klanneke " a podlieha autorským právam.
Obrázok na obálke publikácie je zakúpený vo foto-banke „© Samphotostock.cz, 1-12739104 autor-Klanneke " a podlieha autorským právam.
„Miláčik, mrzí ma to. Loď musí vyplávať, čakali sme dostatočne dlho. Už nepríde.“ Ľútostivo zašepkal veľmi pohľadný, elegantné oblečený muž, jemnej blondínke, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie na prednej palube zámorskej lode.
„Thomas prosím ťa. Zdrž ich ešte chvíľu. Ona príde, podarí sa jej to... musí,“ zúfalo zvolala mladá žena so slzami v očiach.
„Nedokážem loď ďalej zdržiavať. Odchod mešká takmer štyridsať minút! Kapitán odmietol ďalej čakať, nie sme jediní cestujúci. Nepodarilo sa jej to.“ Ticho zhodnotil. Blondína zhlboka vzdychla a prikývla. Keď sa ozval lodný zvon a muži na palube vytiahli kotvu, pocítila v hrudi nával bolesti a tíško sa rozplakala.
Počula lodný zvon a srdce sa v panike rozbúšilo, až jej takmer bránilo v dýchaní. Rozbehla sa cez prístav, čo jej sily stačili. Obrovský plášť v ktorom bola zavinutá a množstvo ľudí jej neustále spomaľovalo pohyb. Vrážala do davu, v panike sa ospravedlňovala a bežala ďalej. Bola zmorená a vysilená, hlad jej značne ubral silu, ale bežala ďalej. Vnímala kdesi za sebou revať tých mužov: „Chyťte ju. Nenechajte ju ujsť!“
Strach jej dodával silu a rýchlosť, takže konečne dobehla na mólo. Pri-dvihla si plášť a rozbehla sa po dlhom drevenom moste. Loď už bola úplne na konci a ona začala pochybovať, že dobehne včas.
„Ak sa rozbehnem a skočím, možno to ešte stihnem... musím! Inak som mŕtva!“ hysterický horúčkovito v šialenom tempe rozmýšľala. Zrýchlila až nad rámec nemožného a blížila sa ku koncu móla. Loď už bola ďalej najmenej päť metrov, ale ona bola ochotná to riskovať a skočiť. Pripravila sa na skok a v momente, keď skočila, ju odrazu zdrapli dve pevne, opálené ruky a stiahli naspäť. Začala sa zhrozená metať a kričať, ale len sa ešte viac zamotala do plášťa.
„Zbláznila si sa?! Ak skočíš budeš sa topiť a mne sa nežiada za tebou skákať. Zmeškala si svoju loď.“
Ozvalo sa drsné pri jej uchu a tie isté ruky ju pevne stisli, takže jej znemožnili akýkoľvek pohyb. Na chvíľu porazenecky za-úpela a zmeravela.
„Pustite ma! Preboha vás prosím, pustite ma, ja to musím stihnúť!“ zúfalo zašepkala. Najskôr pevne ruky zaváhali, ale úpenlivosť v jej hlase ich prinútila ju pustiť. So sklonenou hlavou podišla na kraj móla, nešťastne zvesila plecia a vystrela ruku k moru.
„Nie, toto nie, Miriam!“ zašepkala smerom k vzďaľujúcej sa lodi. Vysoký, svalnatý muž, ktorý ju zadržal sa so záujmom zahľadel na loď, ktorá už bola najmenej sto metrov vzdialená a mierila z prístavu. Pri zábradlí uvidel drobnú, peknú blondínku, ako túžobne vystiera ruky k mólu. Potom si prikryla tvár a rozplakala sa. Aj na tu diaľku videl jej chvejúce sa ramená. Podišiel k nej dobre vyzerajúci gentleman a objal ju okolo pliec. Plačúca sa mu schúlila v náručí. Slúžka v nadrozmernom plášti klesla na kolená, porazenecky vzdychla a spustila ramená, takže vyzerala ešte útlejšie.
„Zbohom Miriam!“ hlesla smerom k lodi a tíško vzlykla. Nevidel ju, pretože kapucňa veľkého plášťa jej zahaľovala tvár a vliekla ho po zemi. Celkom určite jej nepatril.
„Možno ho ukradla,“ pomyslel si, pretože práve pribiehali muži, ktorý prenasledovali túto malú slúžku. Obkolesili ju, ale ona si nič nevšímala. So sklonenom hlavou, ešte vždy kľačiac, sedela na pätách. Ponorená vo svojom zúfalstve. O chvíľu sa kruh otvoril a po móle prichádzal nízky, obézny muž, ktorý vystúpil z kočiara. Dominik sa zahľadel na erb a prekvapene si uvedomil, že na kočiari je erb lorda Glasenowena. Podišiel k slúžke, chvíľu ju pozoroval a v očiach sa mu zaleskol hnev a akýsi pomstychtivý výraz, ktorý sa okamžite zmenil na starostlivú, stiesnenú grimasu. Dominik si uvedomil, že muža nepozná, ale okamžite k nemu pocítil averziu.
„Drahá... viem že ťa vždy rozruší odchod tvojej sestry. Poď, ideme domov. Vypiješ svoj upokojujúci nápoj, vyspíš sa a bude ti lepšie. Zajtra ti bude omnoho lepšie.“ Pozorne jej dohováral. Žena, ktorú ešte stále nevidel pod plášťom, hlboko bolestné vzdychla a prikývla.
„Samozrejme strýko.“ Zašepkala rezervované. Pozorujúc scénu si prekvapene uvedomil, že to nie je žiadna slúžka, ale neter muža, ktorý vystúpil z koča Glasenowenov.
„Pod, pomôžem ti.“ Ešte raz k nej starostlivo ticho prehovoril a uchopil ju za rameno. Dominik si všimol, že napriek jemným slovám, ju hrubo uchopil za rameno a pevne stisol, až bolestné
za-úpela. Mlčky pretrpela jeho hrubosť. Keď sa k ním obrátili a on ju viedol po móle, zafúkal od prístavu mocný vietor. Strhol jej kapucňu z hlavy. Vtedy zažil šok. Uzrel pred sebou najkrajšie stvorenie, aké mal kedy možnosť zazrieť. Aj napriek tomu, že neustále klopila oči, bola prekrásna. Zamatová bezchybná pokožka, broskyňové plné pery, pekne formovaný nosík a výrazne črty tváre, svedčili o aristokratickom pôvode. Strýko ju na chvíľu pustil a rýchle jej natiahol kapucňu naspäť. Dominikovi to stačilo nato, aby ho zaujala. Okamžite sa rozhodol zistiť o nej toho viac.
Nesympatický muž ju doviedol až ku koču. Viac menej ju vliekol, pretože mladá žena sa vliekla, akoby šla na popravu. "Strýko" jej pomohol nastúpiť. Nasadol hneď za ňou a na koči sa zaraz spustili závesy.
Anabell sa schúlila od strachu, pretože vedela, čo bude nasledovať. Keď spustil závesy, srdce jej už šialené tĺklo od hrôzy. Chvíľu na ňu hľadel s takou nenávisťou, až sa začala obávať, že ju chytí pod krk a na mieste zadrhne.
„Ty suka, za toto divadlo mi zaplatíš!“ zasyčal zúrivo, rozohnal sa a udrel ju. Rana do tváre bola taká silná, že ju odhodilo a udrela hlavou do dverí koča. Vzápätí stratila vedomie. Keď sa začala prepadať do tmy, stihla si len pomyslieť, že pravdepodobne zomiera. Takmer s úľavou upadla do bezvedomia.
Dominik chvíľu hľadel za odchádzajúcim kočom a obrátil sa k svojmu, ešte stále slová neschopnému priateľovi.
„Kto to bol?! Bol to erb Glasenowenov, ale lord pred pár rokmi umrel.“
„Priateľu vidno, že už dlho nežiješ v Londýne. Bol to gróf Glasenowen. Po smrti grófa a grófky zdedil titul jeho nevlastný brat. A som udivený, práve sme videli hrdopýšku z Rosen Hallu.“
„Hrdopýšku, to myslíš tu malú? Nepôsobila veľmi hrdo.“ Skonštatoval, premáhajúc zvedavosť.
„Volá ju tak Londýnska smotánka.“
„Prečo?!“
„To ti je dlhá história. Poď, skočíme si do hostinca, niečo vypiť. Úplne mi vyschlo v krku. Pri dobrom vínku ti všetko zreferujem.“ Dominik sa zaškeril. Jeho priateľ z detstva vždy vedel o všetkých klebetách, ktoré sa premieľali v ich kruhoch. Keď čašníčka doniesla džbán vína a vyzývavo sa na nich usmiala, zavlniac bokmi.
„Aký si peknučký panáčik, po desiatej som voľná.“ Prehodila smerom k nemu a žmurkla.
„Možno nabudúce srdiečko. Dnes mám veľa práce.“ Odmietol námorník s tlmené podfarbeným hlasom. Pokrčila plecami a od-vlnila sa.
„Človeče, ako to robíš, že na teba tie ženské tak letia? Si veľké, drsné chlapisko, vyzeráš ako pirát! Čo ich na tebe tak priťahuje.“
„Možno to, že nevyzerám ako navoňaná, vyobliekaná bábika.“ Zasmial sa Dominik a ťukol pohárom o priateľov.
„Na nás Petronius. Na staré priateľstva a opätovne stretnutia.“
„To je dosť, že si naspäť, nebol si v Londýne najmenej päť rokov. Mal by si sa vrátiť, zasadnúť na svoje miesto v snemovni lordov. Oženiť sa, splodiť potomkov a začať sa správať ako sa patrí k tvojmu postaveniu.“
„Daj pokoj! Akoby som počul starú matku, tuším si zmäkol," rozosmial sa drsne, „som morský vlk! Nedokážem žiť na jednom mieste. V Karibiku sa mi nesmierne páči. Mám tu svoj raj na zemi... páči sa mi takýto život. Možno sa niekedy ožením, ale v Londýne celkom určite nezostanem. A teraz sa pekne vráť ku Glasenowenovcom.
Prečo ju volajú hrdopýška.“
„Tuším ti padla do oka. Mali sme šťastie, že sme ju vôbec zazreli. Vyrástla z nej nesmierna krásavica, presne ako jej matka. Bola to ruská šľachtičná, ak si spomínaš. Lord Glasenowen sa s ňou oženil, keď bol na diplomatickej misií v cárskom Rusku. Veľmi temperamentný pár... a najkrajší. Kdekoľvek sa objavili vzbudzovali záujem. Boli povestní svojim temperamentom, Glasenowen bol na svoju manželku veľmi žiarlivý, ale zbytočne. Aj tak mala oči len pre neho. Často vyvolali temperamentné scény aj na verejnosti... ale bol to najkrajší a najzamilovanejší pár celej Londýnskej spoločnosti. Tak sa im to vždy prepieklo. Kráľovná sa na nich neraz zabávala. Potom sa lord Glasenowen zabil pri nešťastnej náhode... a jeho vdovu to zlomilo. Prestala chodiť do spoločnosti, neskôr ochorela a zomrela. Mali dve dcéry. Tá blondínka na palube tej lode, bola sestra hrdopýšky z Rosen Hallu. Vydala sa, ešte kým bol jej otec nažive za lorda Pascaina. Usadili sa za oceánom. Z času na čas pricestujú do Londýna. Je tiež veľmi pohľadná, podobá sa na otca. Kdež to táto malá... akoby matke z oka vypadla. Naposledy som ju videl, keď mala ehmm... možno dvanásť. Myslím, že teraz má osemnásť. Nechodí do spoločnosti, ani nikdy nedebutovala, takže...“
„Prečo nie?“
„V čase keď ju mali uviesť do spoločnosti, zomrel otec. Dva roky jej matka chradla a zomrela. Je to vyše roka, ale ešte stále sa hovorí, že za ňou smúti a nosí čierny odev. Ako som povedal, nechodí do spoločnosti. Lady Mansonová povedala, že jediné miesto, kde ju možno vidieť je kostol, aj to len zavčasu ráno v nedeľu... a vždy je v čiernom a so závojom, takže nikto ju už dlho nevidel. Šepká sa, že to nemá v hlave celkom... ehmm... v poriadku. Všetky tie tragédie ju zrejme poznačili.“
„Prečo ju teda volajú hrdopýška?!“
„Ehmmm... viacero mladých mužov prejavilo o ňu záujem, aj napriek tomu, že nechodí do spoločnosti. A že sa o nej pošepkáva, že nie je celkom v poriadku. Požiadalo ju o ruku. Je to bohatá nevesta, má veľké veno... ale všetkým bez vysvetlenia poslala odmietavú odpoveď. Teda až na jedného. Jej strýko obišiel všetkých ženíchov a ospravedlnil sa im. Vraj je ešte stále nevyrovnaná so smrťou rodičov. Vraj je veľmi zadumaná, melancholická, často plače a má o jej duševne zdravie vážne obavy. Jeho ospravedlnenia sa minuli účinkom, pretože milá slečna, každému z pytačov, poslala drzý odkaz na lístku: „Vašu ponuku na sobáš neprijímam.“ Potom ju začali volať hrdopýška."
Dominik ho zamyslený pozoroval. Čosi na tom rozprávaní nesedelo. Bolo to zvláštne. Nepripadala mu precitlivela, ani slabá. Bránila sa a kopala ako dračica. Keby bola taká precitlivela, určite by omdlela od strachu, alebo dostala hysterický záchvat. Tak by zrejme zareagovala väčšina dám jej postavenia. Ani sa nesprávala arogantne, či pyšne. Skôr by povedal, že bola zúfalá a veľmi, veľmi nešťastná. A odvážna. Chcela riskovať a skočiť na palubu lode. Vŕtalo mu hlavou, prečo asi.
„A čo tá žiadosť, ktorú neodmietla?“
„Bolo to šokujúce... odmietla dvanásť mladých mužov a odrazu sa skríklo, že lord Naran sa s ňou zasnúbil.“
„Myslím, že ten starý chlipník jej môže byť starým otcom.“
„Bolo to neuveriteľné, ale on sám potvrdil svoje zasnúbenie s ňou. Po dvoch mesiacoch zasnúbenie zrušil s tým, že mladá Glasenowenka nie je tak celkom duševne v poriadku.“ Dominik sa zamračil. Privolal čašníčku, zaplatil a začal sa zberať.
„Poďme Petronius, mám ešte toho na dnes veľa.“
„Prídeš večer k Borenovcom na ples?“
„Možno, ale obťažujú ma tie vydajachtivé panny a ich mamičky, ktoré neváhajú ponúkať svoje dcéry, ako tovar.“ Zahundral Dominik rozladené. Petronius sa zasmial.
„Čo už, si lord, mladý, bohatý... mám podobný problém, ale ja už som si vybral. Nanešťastie, ona nie je veľmi nadšená mojím záujmom.“
„Kto je to?“
„Mladá od Samotanských. Tvrdí, že sa ešte nechce vydávať. Tak sa asi zapotím, kým ju presvedčím, že som pre ňu ten pravý.“
„Pekná žabka... bude z vás pekný pár.“ Skonštatoval s úsmevom Dominik a pobúchal svojho priateľa po chrbte.
Vrátil sa domov a zasadol vo svojej pracovni. O chvíľu zazvonil na majordóma a poslal po súkromného detektíva, s ktorým častokrát spolupracoval. Keď o dve hodiny prišiel, Dominik ho požiadal, aby čo v najkratšom čas zistil podrobnosti a rodinné pomery „Hrdopýšky z Rosen Hallu“. Sám nevedel, prečo to robí, ale keď sa do toho náhodne priplietol, cítil akési nutkanie. Chcel o nej zistiť všetky podrobnosti.
Zaskočilo ho, že jeho telo, ju chcelo. Nič podobne sa mu už od čias puberty a dospievania nestalo. Pri nej cítil naozajstné vzrušenie. Krv sa mu rozprúdila a srdce rozbúchalo. Držal ju v náručí, bránil jej, aby neskočila, nevedel, ako vyzerá, ale jeho telo na ňu zareagovalo. Keď ju zazrel, už to bol len ten povestný, posledný klinec. Nezvykol si čokoľvek odopierať a tak toto považoval za výzvu. Nechcel sa ženiť, nemal záujem hľadať si manželku.
Avšak táto „Hrdopýška“, ho zaujala natoľko, že chcel o nej zistiť viac. Chcel vedieť, či je to naozaj drzá, namyslená fiflena, alebo sa jedna o niečo celkom iné. V duchu sa presviedčal, že to zrejme bude rozmaznaná horenoska. Ako väčšina mladých dám z Londýnskej spoločnosti. Lenže podvedomie ho upozorňovalo, že tu niečo nesedí.
Anabell otvorila oči. Hlava jej prašťala a triasla sa od zimy. Poobzerala sa okolo seba. Uvedomila si v šere malej miestnosti, že ju strýko opäť zatvoril do malej kutice vo veži Rosen Hallu. Vyhŕkli jej slzy a spútané ruky si pevnejšie zovrela, aby povraz na jej zápästiach trochu uvoľnila a prekrvila si ruky. O chvíľu sa dostavilo nepríjemné mravčenie a citlivosť do rúk sa vrátila. Opatrne sa posadila. Miestnosť sa s ňou roztancovala a bolesť jej opäť vohnala slzy do oči. Keď začula ťažké kroky na točenom kamennom schodisku, žalúdok sa jej zovrel od strachu. Vedela, že je to strýko, že príde a určite ju veľmi zbije. Všetok svoj hnev si vybíjal na nej. Nevedela, čo ho na nej toľko popudzuje, prečo sa k nej správa tak hrozne a surovo. Snažila sa mu čo najviac vyhýbať, ale on ju neustále vyhľadával. Častokrát sa ho bála, pretože sa na ňu tak zvláštne pozeral. Dva krát ho prichytila vo svojej spálni, ako ju pozoruje počas spánku. Mal vypite, stál pri stĺpe jej postele a čosi si nezrozumiteľné mrmlal. Rozumela len meno svojej matky. Bála sa aj dýchať, aby si neuvedomil, že nespí. Vedela, že toto všetko má niečo spoločne s mamou a minulosťou.
Keď vošiel, splašená sa utiahla do rohu postele. Zlomyseľné sa zaceril a nečakane ju zdrapol za vlasy. Vydesená vykríkla, ale pretože mala spútané ruky, nedokázala sa brániť.
„Kam si šla, kam si chcela ísť?!“ zreval s nenávistnou grimasou v tvári.
„Ni... nikam... ja... ja...“ zajakávala sa hystericky.
„Chcela si odo mňa utiecť?! Nikdy odo mňa neujdeš. Budeš tu so mnou navždy! Neoslobodíš sa. Budeš tu so mnou na veky!“ reval, ako zmyslov zbavený. Hneď nato ju udrel a znovu, až kým si neuvedomil, že ochabla v jeho rukách a opäť stratila vedomie. Nahnevaný zašomral a pustil jej bezvládne telo na lôžko. Prešiel po nej pohľadom.
„Už čoskoro si vezmem tvoje panenské telo! Zaplatíš za svoju mater! Urážky, ktoré som musel rokmi prehĺtať... mala vtedy devätnásť... počkám si nato... a potom! Potom mi zaplatíš, ty suka! Nebol som pre ňu dosť dobrý. Môj úžasný braček áno... si ako ona! Ešte aj to znamienko na krku máš ako ona... takže... si moja. Aj ona nakoniec bola... či chcela, alebo nie, bola moja! Si v mojej moci, rovnako ako ona, si moja!“ zavrčal a škodoradostne sa zasmial. Podišiel k nej a uvoľnil ruky. Udrela mu do nosa jej kvetinová jemná vôňa. Zhlboka potiahol nosom a sklonil sa až tesne k jej krku. Oblizol jazykom malé znamienko a vzrušenie ho ovládlo. Prudko sa výstrel, aby nad sebou nestratil kontrolu.
„Ešte nie... ešte nie... sladké muky a to čakanie...“ opäť sa rozosmial, až sa jeho smiech ozýval po celom kamennom schodisku. Zamkol podkrovnú izbu a veselo popiskujúc zišiel dole.
Neskôr poslal slúžku, aby sa o ňu postarala, že mladá grófka, mala opäť „záchvat“. Vraj je celá doudieraná, aby ju ošetrila, aby jej odniesla vodu. Jedlo nie, ak by sa dostavil ďalší záchvat, mohla by sa zadusiť. Slúžky pri jeho vysvetlení pozreli na seba, ale bez slová poslúchli. Grófovi bolo neradno odporovať, či neuposlúchnuť.
Anabell sa prebrala až ráno. Cítila sa veľmi slabá a telo ju bolelo. Trasúcimí rukami sa hltavo napila vody a ticho rozplakala. Keď poobede začula strýkove ťažké kroky na schodisku, zamrela od hrôzy. Nútil ju prisahať na pokoj duše svojej matky, že sa už nikdy nepokúsi utiecť. Tým ho samozrejme prestane zosmiešňovať. Vedela, čo bude nasledovať, ale nemohla prisahať. Nádej na útek, bolo jediné svetielko v jej úbohom živote. Už nezáležalo na tom kam utečie, vedela jediné. Ak neutečie, buď ju pomaly utýra na smrť, alebo sa zblázni. Často mala pocit, že ju od šialenstva delí len krôčik. Mlátil do nej až kým opätovne nestratila vedomie. Ďalší deň sa podobal tomu predchádzajúcemu a bola taká dobitá, že nevládala stáť na nohách. Štvrtý deň jej konečne slúžka okrem vody doniesla aj suchý chlieb. S ľútosťou na ňu hľadela. Musela vyzerať príšerne. Bola sama modrina, pery aj líce mala opuchnuté a bála sa, že má zlomenú ruku. Ruka opuchla a nedokázala ňou hýbať. Schudla, strýko sa ju snažil vyhladovať a prinútiť tak k poslušnosti.
Anabell
(Alena , 7. 11. 2021 18:10)